Malá kvapka potu sa nezbedne strácala za ohybom goliera. Chcel sa zbaviť jej klzkého objatia, lenže nesmel zastať. Spaľoval podrážky záplavou krokov. Vytúžene zaškúlil na roh pred sebou. Ak sa to podarí….ak ta stihne dohodiť vlastnú schránku včas, mohol by ostať neodhalený. V blízkosti steny natiahol prsty, prehodiac sa za okraj. Len čo múr stál na stráži, dovolil pľúcam vrtký dúšok vzduchu. Nevedel prečo, no bola to pre ne neoceniteľná droga. Tuhšie pritisol telo k stene. Čierny oblek sa na neho nehanebne lepil. Nechcel však vedieť, čo si užívala klasicky biela košeľa. Radšej hmatom skontroloval plecniak. Bdel na svojom mieste. Všetko išlo podľa plánu. Príjemný chlad tehiel ho prosebne prehováral. Nič sa nestane, keď tu teraz ostane. Svedomie hodilo do rybníčka pochybností skalku pohŕdania. Všetko sa to dialo kvôli nemu. On bol príčinou a je jediný, kto môže celú vec ukončiť. V mysli odpočítaval sekundy. Neboli prenasledovatelia rýchlejší? V behu cítil ich dych na zátylku, ruky na slabinách, guľky v srdci…napokon si predstavoval všetko omnoho farebnejšie, než to bolo.
Náhle prázdne bočné uličky zaplavil ruch z hlavnej tepny. Skupinka statných mužov pobehovala zo strany na stranu, pokrikujúc jeden na druhého. Statné stádo po chvíli nasledovalo hlavného vola, zanechajúc Emila s rozbúchaným srdcom. Nevedomky zo seba spravil omietku. Strach plynule opadával. Emil vystrčil strapatú hlavu z úkrytu, prečesávajúc podmienky. Jemné blonďavý záhon vystatoval slnku unavené korienky. V bystrých zelených očiach mu plávalo odhodlanie. Teraz alebo nikdy. Obratne vyskočil zo zálohy, rútiac sa k cieľu. Dolu schodiskom to išlo ľahšie. Ani si neuvedomil ako, ocitol sa na mieste. Siahol do vnútorného vrecka. Prstami oblapil hranatú pozvánku. Potreboval počuť od jej zlatých písmeniek dobrú správu. A veru ju dostal. Povzbudený vlastnou šikovnosťou, rozrazil dvere starobylého vzhľadu. Tabuľka nad dverami hlásala Brazen Head Pub. Írskejšie to už znieť nemohlo. Nevedno prečo, aj z vnútornej strany sa nad vstupom hompáľala ceduľka. Táto pôsobila ošúchane, miestami zelený náter prekrývali škrabance a odhaľovali meďnatý povrch plechu.
Oči sa samovoľne rozutekali po miestnosti. Z každého kúta na neho dýchala história, ale mala by si dať radšej žuvačku, lebo prišiel z iného dôvodu, než obdivovať kultúru. Za to interiér v ňom vzbudzoval gramy nadšenia. Pri drobných mahagónových stolíkoch sa krčili stoličky ladené rovnakým materiálom. Strop oťažieval ťarchou rozličných ceduliek, ozdobných čačiek a mohutných svetiel. Bar svietil ako sólista na javisku. Jednoduchšie by bolo už len namaľovať na podlahu červenú šípku. Všakovaké druhy alkoholu na neho žmurkali z vyutieraných poličiek. Nad barovým pultom visela hromada drevených krígľov. Pod nimi sa zas rozvaľovalo trinásť píp na pivo. Pripomínalo mu to pobyt v parfumérii. Priveľa vnemov na to, aby si všetko zapamätal. Mal by sa sústrediť na úlohu. Prichádzal správny čas, sebavedomie znovu dorazilo z dlhej cesty vlakom. Tak mu vezme kufre a odvezie ho domov. Prvá úloha. Objekty. Barman. Vestička, fúziky, pôsobil drsne, z vrecka mu trčal rožtek ružovej vizitky. S tým starosti nebudú. Stoličky pri barmanovi zívali prázdnotou, lenže pár kúskov dreva drvili návštevníci pozadím. Dve ženy, rušný rozhovor o chlapskej neschopnosti. Jedna do seba s vervou liala whisky. Druhá oduševnene miešala kvitnúci čaj. Severovýchodne slečna so zápisníkom a slúchadlami. A napokon, trojica mužov, čo dali pred robotou prednosť dymu a pivovej pene. V duchu obdivoval nápad zosnovať túto akciu v predobedných hodinách. Nikto ho nebude rušiť. Záhyby mladej tváre naplno napol úškrn. Cestou k barmanovi sa snažil krotiť prílišné narcistické prejavy, takže než posledným krôčikom zapečatil polohu, prenechal gravitácii obrysy pier, gestom upútajúc barmanov zrak.
Ružová vizitka absolútne nepopisovala mužov výraz. Pozorne si strážil teritórium. Keby mal kostičku, aj by mu nejakú hodil, len bohužiaľ vybehol takto naľahko. Emilova ruka opäť vbehla pod sako, tento raz obálku berúc so sebou na spiatočný let.
,,Dostal som pozvánku na ples.“
Barmanov zrak pohladil čierne písmo druhej strany. Viečka prikryli výhľad v dôkladnom zamračení. Znechutene prečesal terén a keď mu zrak padol na troch mužov s pivom, odtrhol červenú utierku od temer dokonale lesknúceho pohára, aby mohol fľochnúť ich smerom teatrálnym spôsobom. Nie, že by sa Emilovej práci nehodila pozornosť. S hlbokým povzdychom ukázal barmanovi chrbát a sústredil sa na ciele. Čo tu dopekla robí? Toto by zvládla aj slečna so slúchadlami. Jedného by nimi uškrtila, druhému mohla na záchode zabodnúť do tepny pero a tretiemu zaspievať, lebo ako sa k nemu niesol jej tichulinký spev, ktorý mal patriť iba jej, pokojne by to stačilo na spacifikovanie a úmrtný list. Ale dobre no. Nemal by sa sťažovať. Peniaze za ľahkú robotu nikdy nikoho neurazili. Dvaja z dvojice patrili k tým typickým počítačovým expertom. Okuliariky, nulová prax skutočného boja. Ak aj teória, tak videohry. V treťom videl celkom silovú prevahu. Zavalitá postava dávala zabrať oblečeniu. Priam videl napnuté švy saka. Emilovi hlavou preletela odhadovaná rovnica objemu piva a veľkosti mechúrov. Vyhral tučko. Zúbky zažiarili v ponurej miestnosti v radostnom úsmeve, keďže v rovnakej chvíli odsunul stoličku, poberúc sa k toaletám. Šikovný chlapec.
Emil poslušne vykročil v jeho stopách, pomáhajúc plecniaku z chrbta. Našľapoval takticky, vyrábajúc najmenšiu možnú mieru hluku, hoci nebolo trestné ísť na vécko zároveň s niekým. Avšak, nenápadnosť na prvom mieste. Tučko zmizol v toaletnej Narnii a on vzápätí zavítal do rovnakej krajiny. Nahmatal zips plecniaka, započúvaný do zvukov z kabínky. Vlastný vzorec ho prefackal. Ak totiž zabudnete na jednu premennú, prekvapí vás vôňa roka v mušej ankete. Dýchajúc prevažne ústami, hrabal v útrobách batožiny po zbrani. Nemala vlastne kam zdupkať, veď si tam trónila sama. No akosi jej niet. Zhrozene prevrátil batoh hore bruchom. Zbraň nikde. Hlavou od zúfalstva pohladil kachličky. Chlad mu pripomenul v akých hlbokých dierach sa ocitol. Dobre. Improvizácia. Prečo nie. S pokojom na tvári a ohňom v duši, obetoval cestu späť k barmanovi. Ešte, že nemal tú zbraň, lebo ten chlap naozaj vedel desiť mimikou.
,,Zdravím, to som zas ja. Nemáte tu náhodou zbraň? A tlmič v cene by som ocenil.“
Emil pozoroval barmanovo obočie kúzliť nevídané tvary. To znamenalo pravdepodobne nie. Nezostávalo mu teda nič iné, schmatol prázdnu fľašu minerálky a odobral sa k jukeboxu. Pri záchode si všimol repráky. Rozptýlenie pasujúce k jeho situácii. Hodiac potrebné množstvo mincí do prístroja, zadal prvú pesničku čo mu prichodila pod prst. Šťukol gombík, čakajúc na prvé tóny. Írsky rock. Zahrešil. Ale tak potichu, lebo na kostol nemal čas. Ešte by si musel pretiahnuť ústa mydlom. Nohy ho automaticky niesli k tučkovi, nechávajúc mozgu priestor na dotiahnutie detailov. Tučko nesmel robiť rozruch, našiel si teda miestečko vedľa kabínky, obtierajúc sa stehnom o nevábny pisoár. Našťastie pri ňom nemusel zotrvať pridlho. Tučko spláchol a v tom momente Emil spojil fľašu s kachličkami do manželského zväzku. Skončilo to rozvodom, pre fľašu najmä zlomeným srdiečkom. Pomojkal by jej črepiny, lenže teraz potreboval naozaj všetku pozornosť zaostriť na kabínku, ktorej dvere sa rozleteli. Celá akcia trvala pár sekúnd. Žiadne zbytočné fotky či rozhovory. Jednoducho fľašu silno vrazil tučkovi do tepny. Inšpirovala ho slečna so zápisníkom. Od krvi sa dištancoval, Tučko sa ho síce snažil zamazať, ale on ho statočne odstrčil, veď každé vtáča by si malo ísť vlastnou cestou, inak mimo hniezda neprežije.
Krok dva spočíval v prejdení za dvere. Jeden zo zostávajúcej dvojice pôsobil citlivo, určite si bude o kamaráta robiť starosti. Kým čakal, zohol sa k šnúrkam, nebál sa o ich labilnosť, naopak musel ich povoliť. Staré dobré uškrtenie nesmie chýbať v žiadnom dobrom detektívnom trháku. Svaly udržoval v napätí, nevedel totiž, kedy príde návšteva. A tá si teda dávala na čas. Pomaly sa vzdával nádeje, horúčkovito hľadal iné možnosti. Napokon ale vzývanie bohov pomohlo, vstúpil k nemu nejaký chlap. Nekontroloval či má správneho, jednoducho sa so šnúrkami hodil jeho smerom, obtočiac tenké lanko okolo mužovho krku. Nebolo to bez boja, vzpieral sa, snaha o prevrat bola, lenže Emil mal roky výcviku potlačenia vzbúr, preto ani tento raz poddaným nedal možnosť názoru. Pri topánkach mu ležala ďalšia obeť. Nervózne prebehol mladými posmrtnými vráskami. Mal správneho. Ostával teda posledný. Toho nemohol spracovať tu. Chýbala mu epickosť. Nejaká ľúbezná bodka v dlaniach. Hrajúc sa na číry vzduch, opustil priestory intímneho trónu , vyhliadnuc si novú destináciu pri dverách za veľkým stĺpom. Stál hneď pri vchode, ponúkajúc mu intimitu hodnú prvej noci. Nenechal sa teda núkať, vhupsol do pyžamka. No na radovánky potreboval partnerku. Tá sedela opustená pri stole. Cuckala si pivko, ignorujúc jeho potreby. Aké typické. Možno pomôže násilné vyzlečenie košieľky. Avšak nebolo treba, Boh si zmyslel, že za neho všetko vybaví. Bude dávať kňazovi príspevky na opravu strechy častejšie. S pokrčením ramien sa prizeral manželkinmu telefonátu, akýmsi výhovorkám, nadávkam, končiacim buchnutím päsťou do stola. Následne vyskočila na nohy mieriac k nemu. Dal sa do rýchleho obdivovania oranžových tehiel, akože: ,,Ooo, krásne, kultúra…“ a ako náhle manželka dosiahla jeho úroveň, stavil na nájomného vraha. Ona jeho peniaze nedostane. Trhol poslednému mužovi väzom. Vychutnal si dramatické ohyby zápästí, ladné puknutie i mužovo ukážkové zosypanie. Tu skončil.
Posledný raz venoval pohľad miestnosti, dovoliac histórii kratučký bezvýznamný flirt. Chytil kľučku, pocítiac na nohe dotyk. Sklonil hlavu dolu k telu.
,,Pane?“
,,Jean? Mŕtvy sa hrá dlhšie. Pokazil si mi radosť vraha. Nemohol som naplno precítiť všetky pocity.“
,,Prepáčte pane. Ja mám iba malú otázočku. Nemohli by sme sa zajtra hrať na pirátov?“
Emil rozhodil ramenami. ,,Možno. A možno by sme zajtra konečne mohli zahrať vykradnutie tej banky. Mojej postave padne väzenský mundúr.“
,,Dobre pane.“
Jean znovu prenikol do role, bozkávajúc podlahu. Emil zas našiel stratenú časť nite. Dovolil si zopakovať nostalgické pohľady k baru, prerušené jeho odchodom.
Celá debata | RSS tejto debaty