Raz

Sú témy, o ktorých sa jednoducho nehovorí. Radšej, pretože ak sa raz načrtnú, je taký oheň na streche, že by to ani povolanie všetkých hasičských zložiek štátu nepomohlo uhasiť. Každý z nás má iný názor, iné životné skúsenosti, stojí nohou na jednej strane tábora.

Ale všetci sme si rovní. Máme právo mať svoj názor, úcta k druhému nám je vtĺkaná do hlavy od malička. Alebo ako ktorým. Žijeme v demokratickej krajine a máme právo na rovnaké podmienky. Preto by sme mali byť trestaní za priestupky zhodne, výhody by sme mali dostávať ako vajce vajcu. No je to naozaj skutočne tak?

Pravdepodobne týmto článkom pichám do osieho hniezda, ale nedá mi neuviesť príhody, aké sa mi podarilo zažiť na vlastnej koži s istou neprispôsobivou menšinou. Pracovala som v jednej firme, kde z nedostatku zamestnancov odrazu personálne nabralo väčšiu skupinku týchto občanov. Zamestnanci sa samozrejme vďaka stereotypným názorom začali báť a frflali, ako sa to mohlo stať. Po všetkých udalostiach čo sa stali následne sa im teda nečudujem. Záchody rozkopané, papier rozhádzaný všade, ale keby bola len hygiena problémom. Nechcelo sa im robiť. Akonáhle niekto kompetentný upozornil danú osobu, aby robila poriadne, uvidela stredný prst, alebo počúvala nadávky a dokonca hrozby, že jej podpália byt. Vrcholom bolo pre mňa, keď sa jedno mladé dievča opýtalo staršieho pána potom, ako hodil na zem krabicu trocha hlasnejšie, či vie, aké to je uhorieť v spánku.

Nie je toto verbálna šikana? Čo by sa stalo, keby to bolo opačne? Rasizmus. Xenofóbia a nenávisť. Lenže je v poriadku, ak sa to deje v tomto scenári. My robíme a musíme držať hubu, oni rodia a vyskakujú si na každého, kto sa na nich len pozrie. Firma bola napokon nútená rozviazať zmluvu s agentúrou, ktorá túto pomocnú silu najala, nakoľko po pár týždňoch prestali nastupovať na smeny.

Nepodporujem nenávisť, len mi rozum stojí nad nespravodlivosťou, ktorú náš štát ešte podporuje a potom pred voľbami všetci sľubujú, že sa to zmení. A potom sa páni ministri rozčuľujú, že sa do parlamentu dostane ktosi ako župan banskobystrického kraja Marián Kotleba so svojou stranou. No, pretože niektorí majú len jedny nervy.

Prinajhoršom vám len vyveštia na zastávke autobusov a potom veselo natiahnu ruku: ,,A teraz mi daj päť euro, musím kúpiť mame sviečku.“ Vy naveľa vytiahnete päťdesiat centov, lebo máte citlivé srdce a peniaze sú vám vrátené so slovami: „takú almužnu si nechaj.“

Som mladý človek, milujem mier a spravodlivosť, lenže to dnes nenájdete ani na pieskovisku. A už vôbec nie, ak sa budete snažiť venovať tejto problematike. Je citlivá a vratká. Bohužiaľ pravdivá. Nehádžem všetkých do jedného vreca, aj z ich radov by niektorí mohli pracovitosť vyučovať. Ibaže, ako sa to hovorí? Výnimka potvrdzuje pravidlo?

Mávať rukou, pretože sme rôzne kultúry…možno by sme sa teda mohli prispôsobiť my im. Som zvedavá, ako by po roku tento štát vyzeral.